ČO ZOSTÁVA VYTRPIEŤ DO PLNEJ MIERY KRISTOVÝCH ÚTRAP?

            V talianskom kláštore Monastero di S. Antonio in Polesine sa nachádza znázornenie ukrižovania Krista, ktoré je pre západné umenie neobvyklé. Nie je tu nik, kto by násilne Ježiša pribíjal na kríž. Kristus sám naň vystupuje po rebríku. „Nie je to historické, a ani biblické,“ môžeme namietnuť. Ale práve vďaka tomuto znázorneniu je silne vyjadrená skutočnosť, ktorá nám často uniká. Kristus ako Boh mal možnosť vyhnúť sa utrpeniu a nepriateľom ukázať svoju moc. Ale úplne slobodne sa rozhodol utrpenie podstúpiť a tých, ktorí sa mu snažili v tom zabrániť, napr. Petra, silnými slovami kára. Na tento výjav som si spomenul, keď som otváral veľkonočnú poštu.
            Napísala mi Anna-Mária, Bohu zasvätená mladá žena, ktorej sa počas pôstnej doby veľmi zhoršil zdravotný stav. Písala, že Svätý týždeň ju čaká na JIS-ke a vôbec nie je isté, či sa z nemocnice vráti zdravšia. Kladie si otázku, prečo ju Pán takýmto spôsobom navštevuje? Píše: „Na začiatku pôstu, keď som čítala fragmenty zo života Matky Terezy, pomyslela som si, aká to bola statočná a odvážna žena, keďže rok čo rok vo Svätom týždni ponúkala Bohu, že chce spolu s ním prežívať svoje utrpenie. Hovorila som si, že ja by som takú bláznivú vec neurobila, pretože taký hrdina nie som. Chcela by som Bohu viac porozumieť. Zatiaľ mu však vôbec nerozumiem,“ uzaviera svoje vyznanie Anna-Mária.
            Ako ju potešiť?
            Púštni otcovia, keď sa na nich niekto obrátil s existenciálnou otázkou, radi odpovedali Písmom Svätým. Cítili, že na vážne problémy sa nedá odpovedať len vlastným názorom. Nech by boli neviem ako skúsení, vedeli, že ľudia nečakajú ich ľudskú múdrosť, ale potrebujú počuť múdrosť Božiu.
            Napriek tomu nestačilo, aby ľuďom iba citovali vety z Písma. Ľudia chceli počuť Božie Slovo, ktoré „prešlo“ ich srdcom, ktoré je presiaknuté ich krvou a potom. To všetko mi vírilo v hlave, keď som čítal riadky plné bolesti od Anny-Márie. Zrejme odo mňa očakávala hrejivé slovo, keď mi napísala. Ale môžem jej ho ja dať? Ľudsky povedané – aj mne sa pri čítaní jej listu rozum zastavil. Ako to mohol Boh dopustiť? Prečo toľko bolesti?
            Je Kvetná nedeľa. Čítajú sa pašie. Je to vstup do zavŕšenia Ježišovho príbehu. Do príbehu, ktorý má byť dorozprávaný človekom. Ako o tom hovorí aj svätý Pavol: „na svojom vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, Cirkev.“ (Kol 1,24)
            Ak je to tak, perspektíva sa obracia. Nie som to ja, zo slov ktorého by mala Anna-Mária čerpať útechu. Ale je to ona, z utrpenia ktorej mám prospech aj ja. Aký? To smiem len hmlisto tušiť. Verím však, že každé skutočné poznanie je plodom získaným na dreve kríža. A ten Anna-Mária nesie za mňa, za nás, za Cirkev. Prečo si Pán vybral práve ju a prečo práve ju tak miluje, že ju „krížom navštevuje“, to neviem.
            Stojím tu pred tajomstvom ukrižovanej lásky, ktoré nám Pán poodhalí, keď ochotne vstúpime do Ježišovho pašiového príbehu. Ten sa totiž neodohral iba kedysi, ale odohráva sa stále, i dnes, v našich životoch.